Obraz Ruka Fatmy

Fialová, slonovina a meď: farba Obrazu Ruka Fatmy

Prečo z týchto obrazov Ruka Fatmy zmizla ochranná modrá ?

Hľadajte na týchto plátnach modrú: nenájdete ju. Je to prvá vec, ktorá zarazí, keď človek pozná chamsu, lebo na súku je takmer vždy kobaltová alebo indigová, od keramiky z Nabeulu po okenice, ktoré sa každú jar znovu natierajú. Obraz Ruka Fatmy sa naopak otvára fialovou, purpurovou, púdrovo ružovou a slonovinou. Táto absencia nie je rozmar: modrá bola farbou lieku, tou, ktorá sa nanášala na predmet, aby neutralizovala pohľad. Odňatím sa tieto diela vyťahujú ruku z regálu amuletov a vkladajú ju do registra portrétu.

Pozrite sa radšej, kde sa táto fialová usádza: ako závoj za šiou, ako tieň pod lícnou kosťou, ako vlhká aureola, ktorá zaberá papier okolo prstov. Je to zriedená farba, takmer nikdy nanášaná v plochách. Má však skutočný zdroj v Maghrebe, mimo amuletov: jakarandy, ktoré v máji fialovo zafarbia bulváre, bugenvílie vrhnuté na vápno, okrové steny, ktoré pol hodiny pred nocou zmenia farbu na parmu. Na stene toto fialové pôsobí inak než tyrkysová vitrínových chamsov: nekričí, usádza sa a nabíja sa červeňou, len čo sa rozsvieti lampa.

Odkiaľ pochádza meď, ktorá obkresľuje prsty a zohrieva tieto fialové?

Kov na týchto plátnach nikdy neostáva v úzadí: obkresľuje prsty zlatou čiarou, rozsvecuje korálky v rade, prebehne vlasmi, usadí sa ako prach na lícnej kosti. Táto meď, matné zlato, niekedy takmer ryšavé zlatisto, tvorí druhú konštantu Obrazu Ruka Fatmy. Tón má presný pôvod, ulice medenárov z Fezu a Marrakeše, kde tepaná meď nadobúda oranžové odlesky, ktoré sa hýbu so svetlom. Má aj druhý, intímnejší zdroj: henna, medená na dlani pred tým, než zhnedne.

Táto zlatá čiara najprv vykonáva kompozičný úkol: ona vracia pohľad na dlaň, keď fialová pozadia začína všetko pohlcovať. Zároveň bráni tomu, aby škála skĺzla do chladu, a zachraňuje fialové, keď sa deň stráca a steny strácajú farby. V miestnosti vytvára most s tým, čo už vlastníme: kľučka, svietidlo, rám, podnos. Tam, kde by modrá amuletov vyžadovala harmóniu, zlato sa zachytí na obyčajných predmetoch a plátno prestane byť cudzím telesom.

Slonovina a pastelové kvety okolo dlane nie sú prázdne pozadie

Okolo prstov tieto Obrazy Ruka Fatmy nechávajú dýchať široké plochy slonoviny, béžovej a smotanovej, posiate pastelovými kvetmi. Tento svetlý podklad nie je prázdnota: pripomína vápno a tadelakt stien, surovú vlnu haíka, papier ponechaný nahý akvarelistom. Kvety sa zas neberú odnikiaľ: ruka nakreslená hennou nikdy nie je hladká, napĺňa sa rozetami, bodkami a vlnovkami. Tieto pastely prevzaté toto napĺňanie uvoľňujú.

Táto svetlosť pôsobí najprv na samotnú ruku: ohraničené smotanou sa všetkých päť prstov prečíta naraz a pastelové kvety zostávajú v úzadí, namiesto aby sa pohľadu hádali. Takéto pozadie nepohlcuje svetlo, odráža ho, čo robí tieto plátna čitateľnými tam, kde iné zhasínajú: chodba bez okna, schodisko, spálňa. Pri nízkom svetle fialové stále obstoja a pastely sa vyhýbajú efektu vitráže nasýtenej škály. Zostáva jemná stena na bývanie, na ktorú sa dlho pozerá bez únavy.

Čo mení ruka namaľovaná priamo na tvár v Obraze Ruka Fatmy

Tu je ruka vždy nosená, nikdy nezavesená v prázdne

Je to najokamžitejšia zvláštnosť týchto plátien: dlaň sa tu nevznáša sama v strede kompozície. V Obraze Ruka Fatmy zdobí vlasy, prikladá sa k líci, vkĺzne do šperku. Historicky je to vlastne jej miesto. Chamsa nebola stvorená na to, aby sa obdivovala na diaľku: bola klopadlom na dverách, tetovaná henou do jamky dlane, vyšívaná na šat dieťaťa. Vždy potrebovala živý podklad.

Výsledok na stene je veľmi konkrétny: najprv vidíme tvár a až potom znamenie. Symbol sa nevnucuje na prvý pohľad, odhaľuje sa až na druhý, čo týmto plátnam umožňuje žiť v predsieni alebo spoločnej miestnosti bez toho, aby niesli nejaký výklad. Ďalší dôsledok: amulet z vitríny je symetrický, s dvoma palcami, tvar, ktorý nemá žiadna ľudská ruka. Tu sú prsty anatomické, s ich záhybmi a nechtami. Ochrana prestáva byť emblémom a znova sa stáva gestom niekoho.

Vyžadujú tieto Obrazy Ruka Fatmy ticho?

Zakryté ústa, zatvorené pery, sklopené alebo odvrátené pohľady: ticho prechádza týmito Obrazmi Ruka Fatmy ako plnohodnotný motív. Ani tu obraz nehovorí nepravdu. Predtým než je chamsa predmetom, je gestom: dlaň zdvihnutá, prsty roztiahnuté, sprevádzaná formulou khamsa fi ainek, päť v tvojom oku. Ukazuje sa práve preto, aby sme nemuseli pomenovať to, pred čím sa chránime, lebo pomenovať už znamená priťahovať. Táto ruka slúži predovšetkým na to, aby sme zmlkli.

Žiadna z týchto tvári nehľadá pohľad toho, kto ich pozoruje, a to mení spôsob, akým zaberajú miestnosť. Plátno, ktoré oslovuje, rýchlo unaví; tu dlaň tvorí zábranu, viečka sa zatvárajú alebo sa kĺžu nabok, a práve toto ustúpenie robí tieto diela obývateľnými na každý deň. Lepšie sa znášajú na miestach prechodu a odpočinku: chodba, ktorou prejdete desaťkrát denne, koniec postele, stena oproti čítaciemu kreslu. Vraciate sa k nim bez toho, aby vás niekto žiadal, ako k známej tvári, ktorá nič nechce.

Čelo, spánok, temeno: prečo sa dlaň vždy vracia práve sem?

Na celom súbore týchto Obrazov Ruka Fatmy sa ruka vracia na tie isté miesta: čelo, koreň vlasov, spánok, temeno, ako čelenka. Sú to presne zóny, ktoré ženy Amazighov dávali tetovať, medzi obočie, na čelo, na bradu, a tie, ktoré zakrývajú svadobné diadémy obsypané mincami a príveskami. Chránilo sa to, čo je vystavené pohľadu druhých: odhalená tvár, a predovšetkým jej vrchol.

Tento vysoký bod dáva týmto plátnam ich vertikálnosť. Kompozícia stúpa: vychádza z krku alebo brady, prechádza tvárou a končí v korune z prstov a korálok. Lepšie teda zaberá úzky pás steny, medzi dvoma dverami, v výklenku, nad nízkym nábytkom, než široká vodorovná plocha. A keďže vrchol zostáva najnabitejším bodom, oko sa k nemu nakoniec vždy vráti: miestnosť z toho získava jemný vzostupný pohyb.

Šperky a striekance, ktoré odievajú Obraz Ruka Fatmy

Čo robia korálky a kamene v tvare sĺz okolo ruky?

Obrazov Ruka Fatmy, kde dlaň zostáva nahá, je málo. Takmer vždy je zachytená v šperku : krištáľové korálky, rady guľôčok, kameň brúsený do tvaru sĺzy zavesený na okraj tváre. To zodpovedá zvyku. V maghrebskom šperku nie je chamsa osamelý príveskový kus: navlieka sa medzi jantárové guľky, koralové vetvičky a plechy zo smaltovaného striebra, ako sa to robí v Tiznite. Vyniká medzi ostatnými, nikdy osamelo na konci retiazky.

Kvapka sa zase objavuje tak často, že si zaslúži pozornosť. Kameň v tvare sĺzy visí, teda sa hýbe, teda zachytáva svetlo : stredomorskí zlatníci ho brúsili práve z tohto dôvodu. Na plátne táto závesná časť vytvára olovnicu, ktorá ťahá kompozíciu dole a bráni, aby korunka z prstov všetko nestrhla. Na stene sa táto vertikála číta z diaľky; často práve ona dáva dojem, že dielo dýcha, namiesto toho, aby len ležalo.

Tento strapec zavesený pri tvári nie je bezúčelný ornament

Vlnený alebo hodvábny strapec klesá takmer k okraju každého Obrazu Ruka Fatmy, raz slonovinový, inokedy ružový alebo medený. Tento detail pochádza priamo zo šperkov a postrojov Maghrebu: strapce prišité na svadobné čelenky, brmbolce pripevnené ku kapucni burnusu, vlnené strapce sfarbené na uzdu mulov a ťavíc. Umiestňovali sa tam, kde pohľad mohol zablúdiť, aby sa zachytil na tom, čo sa hýbe, a nie na tom, čo má význam.

Namaľovaný strapec si túto úlohu návnady zachováva a získava ešte jednu: je to najjemnejší bod plátna, mäkká, páperová látka uprostred kovu, kameňov a pokožky. Rozbíja vážnosť, ktorú by symbol mohol zaviesť, a bráni tomu, aby kompozícia zosmutnela. V miestnosti je to často práve on, na ktorý dieťa ukáže prstom ako prvý, a práve on umožňuje týmto dielam byť milované skôr, než sú vysvetlené.

Prečo akvarel pretieka obrysy v týchto Obrazoch Ruka Fatmy?

Obrysy nedržia, a to je zámer: okolo prstov Obraz Ruka Fatmy necháva unikať striekance, stekajúce farby, vlhké aureoly, ktoré zahryzávajú do pozadia. Táto nejasnosť má skutočný vzor. Ruka pomocou henny nikdy nie je ostrá : pasta mierne preteká do pokožky, čiara zhustne, farba prejde od šafránovej k hnedej za pár dní. Farbiarske kade robia to isté s vlnou. Tradičný motív sa vždy zaobišiel so živými okrajmi.

Táto voľnosť zbližuje tieto plátna aj so súčasným maľovaním, s nástennými maľbami a šablónami veľkých miest, kde sa starý symbol znova objavuje premietnutý, stekajúci, zodpovedne priznaný. Z diaľky je účinok jasný: nevidíme piktogram, ale maľbu, s jej nehodami a priehľadnosťami. Práve to umožňuje týmto dielam obstáť na dnešnej stene, pri striedmom nábytku, bez toho, aby pripomínali reklamu či zväčšený amulet šťastia.

Časté otázky k obrazom ruka fatmy

Táto ruka sa volá aj ruka Mirjam: patria tieto obrazy len jednej tradícii?

Nie. Tieto plátna nerozhodujú: žiadne z nich k nej nepridáva náboženský nápis. Dlaň s piatimi prstami, ktorá tu vidíme, sa v arabčine volá chamsa, ruka Fatmy podľa dcéry Proroka, a v židovských rodinách Maghrebu ruka Mirjam na pamiatku sestry Mojžiša. Putovala z domu do domu po stredomorskom okruhu, nosená susedmi, ktorí nevyznávali toho istého Boha. Tu namaľovaná na čele zostáva zdieľaným gestom predtým, než je znamením príslušnosti.

Darovať ruku Fatmy pri narodení alebo svadbe, je to verné jej tradícii?

Áno, a je to dokonca jej najstarší účel. Chamsu sa pripínala na šatôčky novorodenca, zavesovala sa nad kolísku, prišívala na svadobné čelenky medzi strieborné mince a zrnká jantáru. Tieto plátna pokračujú v tomto zvyku, nevymýšľajú ho: ozdobená žena, dlaň položená na čelo, korálky, strapec. Je to dar, ktorý hovorí, že niekoho stráži, bez toho, aby to bolo treba napísať, a ktorý sa potom odovzdáva ďalej.

Aký je rozdiel oproti modrému oku nazar, ktoré sa všade v Stredomorí stretneme?

Nazar je oko: modrý sklenený disk, ktorý upiera a vracia pohľad pohľadom. Chamsa je naopak otvorená dlaň, gesto, ktoré robíme telom. Rozdiel je na týchto plátnach jasný: ani studená modrá, ani hypnotický kruh, ale prsty, pokožka, meď a fialová. Jeden sa nosí na to, aby sme čelili, druhý na upokojenie, a ten druhý sa oveľa ľahšie znáša s teplými tónmi.