Obraz Dia de los Muertos

Oranžová, tyrkysová a zlatá: paleta obrazov Dia de los Muertos má presný pôvod

Táto oranžová, ktorá korunuje lebky, je farba cempasúchilu z oltárov

Pozrite sa, čo prevláda na obrazoch Dia de los Muertos: hustá oranžová, mierne zarudnutá, nikdy pastelová. Nezostáva v pozadí. Tvorí vence nasadené na hlavy, vypĺňa očnice stiesnenými lupeňmi, padá ako girlanda po ramenách a okrajoch klobúka. Táto oranžová pochádza z veľmi skutočnej kvety: cempasúchil, nechtík z mexických trhov, ktorý sa v novembri hromadí po náručiach na oltáre a ktorého lupene sa sypú od hrobu až po prah, aby viedli zosnulých. Na týchto plátnach robí to, čo kvet robí vonku: upúta pohľad a potom ho previedie k tvári.

Tyrkys na ozdobených lebkách nie je zo začiatku maliarova fantázia

Na obrazoch Dia de los Muertos modrozelená nezostáva len na pozadí: prichádza ako šupiny, lupene, obrysy okolo očníc, priamo na kosť, malými vedľa seba položenými škvrnami, ktoré napodobňujú mozaiku. Toto prepojenie je veľmi staré: dlho pred dnešnými sviatkami mixtécki zlatníci skladali lebky pokryté tisíckami úlomkov tyrkysu, kameňa považovaného za cennejší než zlato. Namaľované čelo, ktoré sa dnes pokrýva touto modrozelenou, tento gest zopakuje bez toho, aby to povedalo, a odtiaľ pochádza vážnosť týchto napriek všetkému veselých tvárí.

Fialová proti zlatu, modrá proti žltej: obrazy Dia de los Muertos postupujú v protikladných dvojiciach

Jeden detail vyskočí do očí, keď zoradíte viac obrazov Dia de los Muertos: farby sa tu striedajú po dvojiciach, a to v protikladných odtieňoch. Fialový lem obkresľuje zlaté čelo, tmavomodré pozadie rozochvieva žltú stuhu, tyrkys jednej očnice odpovedá oranžovému lupeňu vedľa. Nič tu nie je náhodné: je to dedičstvo papel picado, ľahkých papierových girlánd z vystrihovaného hodvábneho papiera, zavesených nad novembrovými stolmi, a sladkostí alfeñique polievaných zafarbeným cukrom. Zavesené na svetlej stene plnia rovnakú úlohu ako natiahnutá girlanda: oživujú celú miestnosť.

Klobúk, vejár a šperky obrazov Dia de los Muertos pochádzajú priamo zo satiry

Veľký kvetinový klobúk týchto lebiek pochádza z novinovej karikatúry

Takmer všetky obrazy Dia de los Muertos zobrazujú rovnaký doplnok: veľký klobúk s mäkkými okrajmi, taký široký, že niekedy presahuje rám, obložený ružami, perami a stužkami, naklonený na spánok. Nepochádza z nijakého dedinského folklóru. Vzniká na začiatku dvadsiateho storočia na lacnom novinovom papieri pod rydlom Joségo Guadalupeho Posadu, ktorý nasadzuje kostnej hlave najnovšiu európsku módu, aby zosmiešnil Mexičanky, ktoré zaprli svoj pôvod. To, čo tieto plátna kladú na lebku, je preto posmech, ktorý sa stal emblémom.

Rozložený vejár a striebrené náušnice: tieto lebky nosia šatník Belle Époque

Vejár rozložený na koncoch rukavicou obalených kostených prstov, okrúhle striebrené náušnice, vysoký golier, šaty, ktoré sa točia: obrazy Dia de los Muertos si požičiavajú šatník salónov Porfiriátu, konca devätnásteho storočia v Mexiku orientovaného na Paríž. Slovo catrín označovalo elegánta obleku do posledného detailu; Catrina je jeho vychudnutá verzia. Pokiaľ ide o kov namaľovaný s takou starostlivosťou, nevznikol náhodou: striebro spracované v Taxcu je bežným materiálom mexického šperku. Odtiaľ tie postavy oblečené na von, a nie vrátené z hrobu.

V ktorej miestnosti nájdu tieto obrazy Dia de los Muertos v slávnostnej úprave svoje miesto?

Zblízka sú obrazy Dia de los Muertos reprezentačné portréty : tvár zaberá väčšinu plátna, pohľad padá do výšky očí a ozdoby sú spracované s rovnakou starostlivosťou, aká sa kedysi venovala dvorským portrétom. Vďaka tomu sú prekvapivo vhodné do vstupnej haly, chodby alebo prezliekárne, kde sa človek pozerá do zrkadla pred odchodom: namaľovaná ozdoba potom odpovedá tej, ktorú práve upravujete. Vyzdobená postava, ktorá vás víta na prahu, je lepšia ako uhladená krajina.

Prečo obrazy Dia de los Muertos zobrazujú namaľované tváre namiesto koster?

Pod namaľovanou lebkou zostalo oko živé

Rozhodujúci detail obrazov Dia de los Muertos sa týka len málo čoho: pod namaľovanou lebkou je oko živé. Líčenie sa zastavuje na viečkach, na spánkoch je viditeľná pokožka, pery zošité čiernymi čiarami zostávajú perami. Sú to ľudia nalíčení na jednu noc, nie pozostatky. Tento zvyk je navyše pomerne nový: maľovanie tvárí sa rozšírilo v dvadsiatom storočí, najmä s veľkými mestskými sprievodmi, zatiaľ čo domáce oltáre siahajú oveľa ďalej. Zavesujú sa teda portréty s celou prítomnosťou, akú portrét v miestnosti vyžaduje.

Ani presýpacie hodiny, ani sviečka: čo obrazy Dia de los Muertos nedlhujú vanitám

Lebka namaľovaná v Európe sprevádza presýpacie hodiny, dymiacu sviečku a tmavé tóny: káže. Obrazy Dia de los Muertos robia opak a to je vidieť ešte skôr, než vieme prečo. Lebka je tu čelná, ozdobená, kvetinová, často veselá, spracovaná v jasných farbách bez morbídneho tieňa. Rozdiel je kultúrny: na jednej strane výstraha adresovaná živému, na druhej ročná návšteva, na ktorú sa pripravujete kvetmi, hudbou a jedlom. Doma tento rozdiel veľa váži: tieto plátna do miestnosti nevnášajú žiadnu slávnostnú vážnosť.

Tmavé pozadie obrazov Dia de los Muertos pripomína bdenie na cintoríne

Prečo sa tieto žiarivé postavy tak často odcinajú od hlbokého pozadia? Pretože sviatok sa koná v noci. Rodiny trávia noc z 1. na 2. november medzi hrobmi, pri svetle veladoras, malých sviečok uzavretých vo farebných lampášoch, ktorých plamienok zvýrazňuje oranžovú kvetov a ponecháva zvyšok v tme. Obrazy Dia de los Muertos preberajú toto rozdelenie: sýte farby v strede, tma všade okolo. V málo osvetlenom obývačke alebo pod nasmerovanou lampou fungujú presne ako bdenie.

Časté otázky o obraze dia de los muertos

Sú tieto ozdobené Catriny vždy ženské postavy?

Takmer vždy, a je to vidieť hneď: vysoký uzol, náušnice, čipkovaný golier, kvetinový klobúk. Jazyk v tom hrá úlohu, smrť sa totiž v španielčine povie la muerte v ženskom rode, s pomenovaniami ako la Flaca alebo la Catrina. Táto postava vzniká z karikatúry namierenej na obchodníčku, ktorá snívala o tom, že je španielska dáma, teda od začiatku ide o ženu. Na týchto plátnach existujú aj mužské tváre v klobúku, ale zostávajú zriedkavé.

Môžu tieto kvetinové lebky vystrašiť malé dieťa?

Zriedka, a to je vlastnosť tejto ikonografie. Žiadna z týchto tvárí sa nepremieňa, nekrváca a nehrozí: očnice sa plnia lupeňmi, zuby tvoria pravidelný úsmev, farby sú farby narodeninovej oslavy. V Mexiku deti ukusujú cukrové lebky s menom napísaným na čele. Malí ľudia najskôr rozpoznajú namaľovanú tvár pre sviatok, ako na karnevale, a kladú otázky namiesto toho, aby ustúpili.

Je nevhodné zavesiť kvetinové lebky do jedálne?

Naopak, je to pravdepodobne najvhodnejšia miestnosť. Tieto tváre sú namaľované spredu, vo výške pohľadu, ako niekto sediaci oproti vám. Mexický sviatok sa však celý točí okolo stola: stavia sa oltár s chlebom mŕtvych, ovocím a čokoládou, ktoré potom rodina spoločne zdieľa. Jesť pod pohľadom mŕtvych tam nie je nič nevhodné. Tieto ozdobené postavy vtedy hrajú úlohu ďalších hostí.