Obraz Camélia

Slonovinová, ružová a bordová: farebná škála obrazov Camélia

Ako obrazy Camélia kladú bielu a bordovú na ten istý konár?

Na viacerých obrazoch Camélia jeden konár nesie biele aj bordové kvety, a niekedy medzi nimi biely kvet pošramotený červenou. Pozrite sa na pruhovanie: neobkolesuje lupienok, ale vychádza zo srdca a stúpa, nikdy nie rovnaké od jedného kvetu k druhému. Nie je to umelecká fantázia. Kamélia sa prirodzene pestrí, stačí jedna mutovaná vetvička na založenie odrody, a pestovatelia z oblasti Nantes na týchto kaprických zmenách vybudovali obchod. Plátna si ponechávajú náhodu: dve farby na jednom konári, bez toho, aby jedna prevážila.

Tieto prechody od karmínovej po krémovú: podpis obrazov Camélia

Žiadna ružová nie je v obrazoch Camélia čistá: smerom do stredu bledne, na okraji lupienkov sa rozplýva do krému alebo sa v záhybe pri kvete zafarbí karmínovo. Nikde sa tón nezastaví náhle, medzi dvoma odtieňmi nie je čiara, iba prechod. Táto škála pochádza z odrôd Camellia japonica, ktorých európski šľachtitelia celé storočie hľadali dokonale prechodnú ružovú. Na plátne je efekt hneď viditeľný: korunka pôsobí, akoby bola osvetlená zvnútra, a tento plynulý prechod nahrádza farbu.

Čo robia tieto zlaté lemy na obrazoch Camélia?

Zlaté lemy, ktoré obkolesujú niektoré lupienky, nikdy nie všetky ani celý obvod, a mramorované pozadia mandľovej zelene, nedlhujú nič botanike: žiadna kamélia nelemuje svoje lupienky zlatom. Pochádzajú z dekorácie. Kvet najprv cestoval po lakovaných paneloch a paravánoch z Ďalekého východu, kde sa už vynímal na jednofarebnom pozadí zdobenom zlatom. Obrazy Camélia preberajú túto konvenciu: nie je to herbárová tabuľa, je to ornament a zlatá čiara to ohlasuje na prvý pohľad.

Táto genealógia má na stene veľmi konkrétny dôsledok. Mramorované pozadie, na rozdiel od bieleho, nevyhlbuje plátno, ale ho uzatvára, robí ho hustejším a privádza svetlé korunky k vám. Mandľovo zelená, jemnejšia než lístie, slúži ako medzistupeň medzi kvetmi a stenou. Preto tieto obrazy obstoja rovnako dobre nad úzkou konzolou ako v tmavej chodbe, tam, kde by kompozícia na svetlom pozadí pôsobila bez opory.

Nalakované lístie a zakrivený konár: kostra obrazov Camélia

Odkiaľ pochádza toto lakované, takmer čierne lístie obrazov Camélia?

Prvý prvok, ktorý oko v obrazoch Camélia zaznamená, nie je kvet, ale zeleň: hlboká, v priehlbinách takmer čierna, so svetelnými zábleskmi na povrchu listov ako na voskovanej koži. Pozrite sa na okraj listu, je ostrý, trochu zúbkovaný, a stredová žilka v ňom vytvára záhyb. Nič jemné ani priesvitné, nič z jarného lístia. Toto hrubé, lakované lístie patrí kríku, ktorý zostáva zelený počas celého roka, a plátno ho spracováva ako kožu.

Táto zeleň nie je výplňou: vykonáva celú prácu. Pretože je tmavá a matná na niektorých miestach a inde lesklá, dáva bielym a ružovým tónom hodnotu, akú by na svetlom pozadí nikdy nemali. Vďaka tomu tieto plátna obstoja aj na bledej stene, do ktorej sa kvetinové motívy často rozplynú. Zavesené oproti oknu nasledujú denné svetlo: lístie ráno tmavne a pri západe slnka sa rozjasňuje.

Prečo obrazy Camélia ukazujú konár a nikdy kyticu?

V obrazoch Camélia nenájdete ani vázu, ani kytičku, ani zviazanú kyticu: vždy konár, často zakrivený, ktorý stúpa šikmo a vystupuje z rámu. Dôvod leží v samotnom kvete. Odrezaný, nevydrží : stopka je krátka, drevnatá a korunka uvädne za niekoľko hodín. V Japonsku sa kamélia nedáva do vody, položí sa samotný kvet na misku, alebo sa ponechá celá vetva. Maľovať živú vetvičku je jediný poctivý spôsob, ako túto rastlinu zobraziť.

Táto botanická nevyhnutnosť vytvára veľmi rozpoznateľnú kompozíciu: stúpajúca čiara, vedomá nerovnováha, veľké prázdne miesta tam, kde konár nepokračuje. Oko sleduje konár namiesto toho, aby krúžilo okolo stredu, ako by to robilo pred kyticou. Na stene to mení spôsob inštalácie: tieto obrazy znesú úzke vertikálne formáty, tie, ktoré odradia väčšinu kvetinových motívov, a radi sa zaobídu bez dokonalého vystredenia.

Tri štádiá na jednom konári: šupinaté púčiky, pootvorené korunky, plné rozety

Pozrite sa na konár v obrazoch Camélia: takmer vždy nesie tri stavy naraz, okrúhle a tvrdé púčiky ešte zovreté vo svojich šupinách, napoly otvorené kvety a plne rozvité korunky. Presne toto robí rastlina. Kamélia neotvára kvety naraz: púčiky sa tvoria už v predchádzajúcom lete a otvárajú sa jeden po druhom počas týždňov, niekedy mesiacov. Konár teda rozpráva o trvaní, nie o okamihu.

Otvorené kvety majú zasa podivuhodnú pravidelnosť: lupienky sa prekrývajú v špirále, uložené ako škridly, až vytvoria takmer geometrickú rozetu. Nie je to vymyslenie maliara, ale výsledok dvoch storočí selekcie, keďže záhradníci hľadali takzvaný plný kvet, s skrytými tyčinkami a dokonale kruhovým obrysom. Pre toho, kto tieto plátna zavesí, je dôsledok jednoduchý: motív je kvetinový, ale poriadok je poriadok konštruovanej figúry, čo vysvetľuje, prečo na stene nikdy nevyznieva neusporiadane.

Zimné kvitnutie: čomu obrazy Camélia vďačia chladu a Atlantiku

Ktoré obdobie nesie túto nízku a chladnú žiaru obrazov Camélia?

Svetlo obrazov Camélia nikdy nie je letné: žiadna čistá žltá, žiadny krátky tieň, žiadna jemná zeleň mladého lístia. Je to nízka a rovnomerná žiara, takmer chladná, ktorá necháva biele veľmi biele a bordové veľmi tlmené. Zodpovedá to skutočnému obdobiu rastliny. Kamélia kvitne od decembra do apríla, keď sú záhony holé a svetlo dopadá na steny naskrz. Tieto plátna nesú zimu, a práve to ich odlišuje od všetkých ostatných maľovaných kvitnutí.

V izbe si to všimnete hneď. Obraz pivónií alebo slnečníc hreje, volá po zlatej, zdôrazňuje myšlienku plného slnka. Tu nič také: kvety sú hojné, ale teplota obrazu zostáva nízka, čo umožňuje dať štedrú zeleň do už svetlej miestnosti bez toho, aby ju zaťažila. Preto sa tieto obrazy dobre spájajú so šedou, lomenou bielou a tmavým drevom, a nie s okrovými a terakotovými tónmi.

Nepoškodená korunka, žiadny zhnedlý lupienok: pravidlo obrazov Camélia

Žiadny pomliaty kvet, žiadny zhnedlý lupienok, žiadny zvinutý okraj: v obrazoch Camélia sú korunky zachytené v presnom okamihu rozvinutia. Ani tu maľba nasleduje rastlinu. Kamélia sa nerozpadá lupienok po lupienku ako ruža; kvet opadáva celý, na jeden raz, stále dokonalý, k päte kríka. Prakticky neexistuje medzistupeň, ktorý by bolo treba zobraziť: buď je nepoškodený, alebo leží na zemi. Je to kvet bez viditeľného úpadku, a to mení všetko, čo si z neho môžeme namaľovať.

Vidieť to na detailoch: pod otvorenými korunkami žiadna zem poseta lupienkami, žiadny opadaný lupienok, hoci presne takto rastlina končí. Maliar zastaví scénu skôr. Díva sa teda na kvet držaný na vrchole, plný, usporiadaný, bez jediného zhnedlého hrotu. V Japonsku tento pád v celku evokoval náhly koniec; v Európe sa zachovala len dokonalosť. Na stene z toho zostáva dojem zastaveného času, veľmi vzdialený melanchólii uvädnutých kytíc.

Komu hovorí táto svetlá rozeta položená na hlbokej zeleni?

Pred obrazmi Camélia sa dva pohľady rozchádzajú. To, čo je tu namaľované, drevnatý konár, tvrdé listy, široká korunka postavená na očividné miesto, pre mnohých znamená domáce spomienky : kamélia tvorí celé živé ploty na atlantickom pobreží, v Bretónsku, v oblasti Nantes, v Baskicku, v Galícii, až po sever Portugalska. Tí ju spoznajú zo záhrady svojich starých rodičov. Pre ostatných zostáva kvet bez mena : tvar, veľmi pravidelný, a nič viac.

Táto dvojaké čítanie je užitočné pri výbere miesta, kde plátna zavesiť. Ak ich darujete niekomu z atlantického pobrežia, dotknete sa veľmi osobnej struny, detskej záhrady, ktorá kvitla vo februári. Položené u niekoho, kto rastlinu nepozná, fungujú najprv ako tvar: svetlá rozeta na hlbokej zeleni. V oboch prípadoch efekt spočíva v rovnakej rovnováhe medzi hojnosťou kvetov a zdržanlivosťou palety, a práve to drží celú kolekciu pokope.

Časté otázky o obrazoch Camélia

Sú tieto lakované listy naozaj z čajovníka?

Takmer. Kamélia namaľovaná na týchto plátnach je Camellia japonica, a rastlina, z ktorej sa získava čaj, je Camellia sinensis: dva druhy toho istého rodu, s rovnakým tuhým, hrubým a lesklým lístím. Preto sa táto tmavá zeleň v kolekcii opakuje všade, bez ohľadu na ročné obdobie. Rozdiel je v kvete: malý a biely u čajovníka, veľký a plný u záhradnej kaméliey, tej, ktorú tu vidíte.

Čo prinesie kolekcia kamélií, čo nedokážu ruže alebo pivónie?

Tri viditeľné veci. Po prvé stále zelené, hrubé a tmavé lístie, kým ruže a pivónie majú svetlé a členené listy: kolekcia je teda kontrastnejšia. Po druhé usporiadaná korunka, s lupienkami uloženými do špirály, kým pivónia sa ježí a ruža sa otvára neusporiadane. Nakoniec absencia vône a postupného vädnutia, čo týmto obrazom dáva akúsi trochu neskutočnú ostrosť. Dosahuje sa tak kvetinová štedrosť bez akejkoľvek mäkkosti.

Biela v mnohých týchto kamélliách prevláda: znamená to niečo?

Áno, a je to staré. V kvetinovej reči 19. storočia biela kamélia vyjadrovala obdiv, ktorý sa nevyslovuje, tichú vernosť, odtiaľ jej úspech v románe a v opere. Bordová zasa znamenala zanietenie. Konár, ktorý nesie oboje, ako tu vidíme, teda spája obe posolstvá na jednom konári. Je to odtieň, ktorý dovolí len málo kvetov, a vysvetľuje, prečo si tieto obrazy často vyberáme ako darček.